V kuchyni nemáme kúrenie. Kedysi sa nám to nezdalo ako veľký problém, ale s narodením bábätka sa situácia radikálne zmenila. Vlastne som sa ešte ani nestačila vrátiť z pôrodnice a už januárová (a ľadová) kuchyňa ukázala, čo vie.

Moja milujúca a obetavá matka rodná totiž varila. Do zásoby. Omáčky, polievočky, mäská a podobné dobroty a pri ich príprave strávila v tejto miestnosti tri dni. Zmrznutá ako cencúľ, a to mala niekoľko zateplených vrstiev a dvoje teplých ponožiek.
Keď sme Táničku priniesli domov, zdalo sa, že do kuchyne chodiť nemusí, takže s mrazom sa nestretne (veď čo také budete dojčaťu variť), ale nedošlo mi, že aj manžel bude niekedy musieť ísť do práce a ja, logicky, do kuchyne, lebo smrť hladom nie je práve najpríjemnejšia.

Nereálne predstavy
Takže, odložiť dieťa do postieľky, odbehnúť, pripraviť jedlo, zjesť ho a vrátiť sa k usmievajúcemu bábätku, poviete si. Jasné. S inými bábätkami možno, ale nie s Táničkou. Tá sa jednoducho odložiť nedala. Verná svojej utkvelej predstave, že nie je dievčatko, ale malá kengura, ktorá bez mamy zahynie strašnou smrťou, pri položení na podložku spustila taký rev, že by som neprehltla ani kúsoček jedla. Nezostalo teda nič iné, len ju zobrať so sebou. A nastal ďalší problém – so zvedavým bábätkom na rukách si neuvaríte ani čaj. Nakoniec sa každá moja cesta za potravou začínala odložením dieťaťa (rev), namotaním niekoľkých metrov šatky na nosenie dieťaťa na seba (rev naberal na intenzite), inštalácia potomka (už len fňukanie), navlečenie do teplého svetra (dieťa zaspáva a začína slintať) a konečne vytúžená kuchyňa. Pravidelne nasledovalo zistenie, že spokojná Tánička spí, no tak nešťastne, že jej spod šatky vytŕča kúsok hlavy alebo tváričky, takže nie je iná možnosť, len jesť nejakú studenú stravu, potom zmiesť omrvinky z dieťaťa a škvrny utrieť plienkou, prípadne navlhčeným obrúskom.

Pestrejší jedálny lístok – zelenina
S príchodom neskorej jari sme Táničke začali spestrovať stravu prvou zeleninou. Tú ešte konzumovala u mňa na kolenách, ale v lete už tento systém začínal byť natoľko neúnosný, že potomok putoval nekompromisne do detskej toličky. Ešte malá odbočka o motivácii bábätiek – stoličku sme dostali od dedka, je to taká tá úplne klasická stará drevená stolička, rozložiteľná na hrací stôl, v ktorej sme zamlada sedávali aj my a ktorú dedko opravil, vyčistil a natrel načerveno. Priviezli sme ju domov a umiestnili tak, aby ju Tánička mala na očiach, a malá sa do nej veľmi tešila. Niekoľkokrát sme ju do stoličky posadili na skúšku s uistením, že je pre veľké dievčatká, ktoré vedia papať lyžičkou. A napodiv – motivácia zabrala a naše pyšné dieťa do seba v tomto zariadení nakoniec vzorne nasúkalo aj to, nad čím na mojich kolenách ohŕňalo noštek. Stolička stála v kuchyni. To, čo dcéra vyhádzala z mištičky alebo zostrelila z lyžičky, som raz za čas jednoducho zotrela z podlahy (stenu časom znovu vymaľujeme) a bola pohoda.

Lenže potom udreli mrazy. Také veľké, že v kuchyni mi z úst vychádzala para, hoci až taká katastrofa to nebola. Do takejto teploty sme však Táničku nemohli pustiť. Kúpili sme teda nový stôl, presídlili sme sa do obývačky a dcéru posadili k nemu, aby sa naučila stolovať ako slušný človek.

Následky pestrejšieho jedálneho lístka – pestrejší koberec
Nejde o to, že by ju to nebavilo, ale nejako som si neuvedomila, že v živote dojčiat nastáva okamih, keď chcú jesť samy a samy tiež ručičkami skúmajú štruktúru predkladanej potravy. Ten okamih nastal a žiadna veľká zábava to nie je. V obývačke je totiž koberec. Tmavomodrý. S nízkym vlasom. Presne ten typ, ktorý povysávate a vzápätí na ňom vidíte aj to, čo by ste na inom neobjavili ani pod lupou. Kašu z neho utriete aj hubkou na riad, zvyšky mäsa, cestovín, zeleniny a zemiakov povysávate alebo pozbierate, ale banán? Ani omylom.

Každý problém má svoje riešenie
A hádajte, čo Tánička hádže na zem úplne najradšej? Teda, aby som bola presná, banán v celku, ktorý dostáva za zásluhy, väčšinou zje bez väčších nehôd, ale banán roztlačený s iným ovocím, ktorý má občas na desiatu, je výzva. Jednak pre skúmanie štruktúry – do misky ponorí úplne celú ručičku, chvíľu sa v nej prehrabuje, potom naberie celú hrsť a kydne ju na stôl, prštekom vytvára ornamenty, prestieraním ich rozotrie a následne zhrnie na podlahu – a jednak pre svoju priľnavosť – proste jej jedlo na tých ručičkách drží, a teda sa s ním dajú robiť zaujímavé pokusy. Po dnešnej desiatej som začala vážne uvažovať, že kúpim umývateľnú zimnú kombinézku, Táničku do nej oblečiem, vykážem ju naspäť do kuchyne a budem mať pokoj.


Rada na záver? Neviem ako vy, ale aj som zmierená s tým, že až dieťa vyrastie, jednoducho vymením zničené bytové zariadenie. Keby som sa mala stresovať z každého fľaku, ktorý Tánička vytvorí, asi by som zošedivela. Nakoniec, každá takáto adrenalínová desiata, obed alebo večera je dobrým tréningom sebadisciplíny a sebaovládania na neskoršie roky, lebo ako tak pozorujem temperament svojej dcéry, zničený koberec je iba začiatok.


Prečítajtě si aj:
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že nemusím byť pri všetkom
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: Aká budem zlá matka!
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: Na horor sa bleskovo premení aj cesta vlakom