Nájsť v mrazoch kaviareň, kam sa zmestí vaša kamarátka so synom, Tánička, kočík a vy, je úloha takmer nemožná.
V najväčších mrazoch sme s kamarátkou hľadali asi hodinu. Nakoniec som zamierila do tej babykaviarne, z ktorej som minule mala takmer žihľavku, ale bola taká prepchatá, že deti sa v hracom kútiku ani veľmi nehrali, lebo ich bolo toľko, že mali problém ohnúť sa po hračku. Ďalšia kaviareň, o ktorej som vedela, že v nej nie je nafajčené, bola tiež úplne plná a kočíkom sa do nej vojsť jednoducho nedalo.
Najlepšia káva v detskom kútiku
S veľkými obavami, či konečne zakotvíme, sme sa vydali do mojej obľúbenej kaviarne s najlepšou kávou v meste. Barman nás uvítal s úsmevom a so správou, že v oddelenej miestnosti otvorili detský kútik, kde je koberec, dlhý stôl a momentálne len dve ženy s jedným dieťaťom. Moje srdce zaplesalo!
Aj pred cunami bolo more pokojné
Tak sme sa usadili, vyzliekli deti a vypustili ich na spomínaný (a úplne čistý) koberec, objednali si fľašu červeného a tú výbornú kávu (a ako bonus sme dostali džbán s vodou) – a začalo sa peklo. Netuším, akú máte skúsenosť, ale kedykoľvek prídem do prázdneho obchodu alebo kaviarne, vzápätí sa tam nahrnie dav a ja sa začnem báť, že ma ušliape. Na moju hrôzu nastala táto situácia aj v detskom kútiku môjho obľúbeného podniku. Zrazu prišla skupina asi šiestich matiek, zasadli k stolu a ich potomkovia úplne ovládli priestor. Tánička sa takticky stiahla z bojiska a pohybovala sa striedavo pod mojimi nohami a na mojich kolenách a kamarátkin dvaapolročný Dušan sa o chvíľu aklimatizoval, potom našiel mašinku a vysokozdvižný výzok a motal sa pod matkiným dohľadom. Nakoniec však aj jeho ostatné deti atakovali tak usilovne, že sa hračiek vzdal a šiel sa schovať do stanu s loptičkami. Márne. Zrúcali mu ho nad hlavou. Z detí na prvý pohľad dobrých sa totiž stala veľmi výkonná demolačná čata a ja som po necelej polhodine ľutovala, že sme si toho vína neobjednali len deci, a teda nemôžeme urýchlene opustiť priestor.
Deti začali úzko spolupracovať s jednoznačným cieľom – zrovnať celý detský kútik so zemou. Pobiehali, kričali, hádzali hračky a loptičky, liezli po sebe a najviac sa bavili činnosťami, ktoré pre ne rozhodne nie sú určené. Napríklad?
Pokárala ma, že má nevychovaného syna
Niekoľko chlapcov sa snažilo napchať plastový semafor do zaistenej zásuvky tak dlho, až sa im to napokon podarilo a semafor z nej skutočne pekne trčal. Nato zdvihla jedna z matiek oči, prerušila dialóg s kamarátkou a veľmi protektorským hlasom sa spýtala, čože to synček robí. Chcela som ju upokojiť uistením, že zásuvka je zaistená naozaj starostlivo. Odvrkla, že je to jedno, lebo jej syn sa aj tak nesmie učiť strkať do zástrčky čokoľvek. Chvíľku som sa cítila, ako keď ma karhala učiteľka v druhej triede základnej školy za nejaký zvlášť odporný prečin.
Z cudzieho chutí lepšie
Takže sme s Jarkou pili víno, strážili naše a občas aj cudzie deti, kŕmili svoje aj cudzie deti (Tánička veľmi chcela piškótu, otvorila som teda balíček, ktorý usilovne dolovala z mojej kabelky, a podala jej dobortku. Prišlo ďalšie dievčatko, že by si s mojím dovolením tiež rado dalo, a tak sa dievčence podelili celkom demokraticky. Mamičke toho dievčatka to bolo evidentne trápne, snažila sa ponúknuť svojej dcérke niečo z vlastných zásob, ale poznáte to – z cudzieho chutí lepšie).
Nakoniec sme fľašu dopili, blížila sa hodina odchodu Jarkinho vlaku, zbalili sme deti aj seba a uvoľnili priestor. Musím sa priznať, že hlava mi trešťala ešte na druhý deň ráno a Tánička nový zážitok dospávala dva dni.
V šoku a otrasená som bola pravdepodobne hlavne preto, že Tánička má iba rok a okrem cvičenia veľmi do spoločnosti iných detí nechodíme. Vtedy som netušila, aký hluk vyrobia a aké veľmi usilovné sú v činnosti, pre ktorú sa práve rozhodnú.
Normálne sme boli my
A tiež ma prekvapili matky, ktoré vypustia deti, dajú si kávu a v pohode sa spolu rozprávajú bez toho, aby svojich potomkov sledovali, prípadne ľahko krotili. Boli okamihy, keď sme sa s kamarátkou na seba pozerali dosť zúfalo a vonku na čistom vzduchu sme sa museli vzájomne uistiť, že normálne sme tentoraz boli my dve. Hoci sme totiž popíjali vínko, mali sme svojich potomkov pod neustálym dohľadom, aktívne sme sa podieľali na ich hrách (keď nás vyzvali) a ani Dušan, ani Tánička nevrieskali, neplakali a nerobili nič nekalé.
Rada na záver? Asi si budem musieť zvyknúť na to, že môj prístup nie je väčšinový, a aby som sa nezbláznila, budem sa musieť naučiť nekonečnej tolerancii voči iným výchovným konceptom. Ale to bude čertovsky ťažká práca.
Prečítajte si aj:
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: Aj jedlo je pekný adrenalín
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že nemusím byť pri všetkom
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: To bude len horšie
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: Vianoce s bábätkom? Všetko je inak