Dlho som mala rada zmeny. Bola som presvedčená, že každá zmena je k lepšiemu a tešila som sa na ne.
A potom som jedného dňa stála v kúpeľni pred zrkadlom, pozerala na svoje deväťmesačné brucho a hovorila si: fíha, už to mám za pár a nedá sa to vrátiť.
Vlastne som zo zmien vo svojom živote trochu prepadla panike a až doteraz som sa jej úplne nezbavila.
Zachvátila ma panika
Panika ma nezachvátila ani tak preto, že sa mi zmení život (táto zmena patrila medzi tie očakávané s optimizmom), ale preto, že som vôbec netušila, čo budem vlastne s bábätkom robiť.
Mamino uisťovanie, že novorodenci len jedia, plačú a kakajú, sa mi zdalo nejaké čudné. Mala, samozrejme, pravdu, ale rozhodne to neznamenalo, že by ma panika opustila.
Strach pribúdal
Keď som porodila, bála som sa, či bude Tánička úplne zdravá, potom, či sa o ňu budem vedieť postarať, čo sa bude diať, keď nás pustia domov, a podobne. A ako malá rástla, strachu pribúdalo.
Veľmi veľký strach som mala z cestovania, bála som sa, že Tánička nebude veľmi spoločenská, nebude na návštevách u babičiek spať a podobne. Tánička je však úplne spoločenská a obe babičky, rovnako aj dedkov, zahrnula do okruhu svojich obľúbených ľudí a rada ich vidí.
„Puk“ i suverén
Stretáva sa s nimi približne raz za mesiac, čo je pre také malé bábätko asi dosť dlhý čas, takže prvú hodinu sa tvári ako „puk“. Potom si však spomenie (alebo si ju získajú pomaznaním) a zas je z nej rozosmiaty suverén.
So spaním je problém, tak ako doma zaspáva o siedmej a budí sa ráno po ôsmej, u babičiek sa budí niekoľkokrát za noc a plače tak intenzívne, že už ma niekoľkokrát prinútila presťahovať si ju k sebe do postele.
Nočná mora
Síce to veľmi nepomohlo, ale aspoň som to mala k nešťastnému bábätku bližšie a robila som mu spoločnosť. Zavádzanie príkrmov bola ďalšia taká solídna nočná mora, začali sme s ním totiž v období, keď sme sa krásne rozdojčili, obe nás to bavilo a predstava, ako do svojich ústočiek dostáva čokoľvek na lyžičke, bola celkom absurdná.
Na kaše, zeleninu a ovocie prešla úplne samozrejme a dnes dopoludnia som ju pristihla, ako využila moju chvíľkovú nepozornosť, doliezla ku stolíku v obývačke, postavila sa a zjedla dve tretiny zvyšku vianočnej štrúdle, ktorú mi rodičia priviezli ako suvenír z predvianočných Drážďan.
Som uzlík nervov
Tak by som, samozrejme, mohla pokračovať: cez strach z dojčenia so zubami – máme štyri a neuhryzla ma ani raz, asi správne tušila, že ak raz zahryzne, pôjde preč od „válova“, cez obavy z presunu z hlbokého kočíka do športovej verzie, z prvej vychádzky bez mamy, zo začiatku lezenia – som proste chodiaci uzlík stresov a nervov.
Jediný, kto je úplne v pohode a prechádza plynulo z jednej vývojovej fázy do druhej, je moja dcéra. Vyzerá to, akoby si jednoducho povedala, fajn, už som veľká, už je čas… (doplňte si), urobí tak a je nesmierne prekvapená, že sa z toho radujem.
Brutálny darček
Zatiaľ najväčší strach som mala z odstavenia. Dojčila som takmer rok a posledné dni som si už hovorila, vzhľadom na biedny stav svojich zubov a kostí, o vlasoch a nechtoch nehovoriac: dám Táničke trochu brutálny darček k prvým narodeninám – jednoducho ju definitívne odstavím a bude to!
Ale aj tak som váhala. Poučená všetkými knihami o pozitívnych vplyvoch dlhodobého dojčenia som bola presvedčená, že som síce dcére dala, čo som mohla, ale možno som ešte mala chvíľu vydržať… Poznáte to.
A potom ten pocit, že kým bude Tánička dojčená, bude ešte stále moje maličké bábätko.
Vínko to vyriešilo
A potom prišli na vianočnú návštevu moji rodičia, večer sa trochu popíjalo výborné moravské červené a ráno mi ani nenapadlo uvažovať, ako to dcére vysvetlím. Otec išiel okolo jej izbičky, počul, že niečo bľaboce, vybral ju z postieľky, s mamou ju prebalili, nakŕmili kašičkou, obliekli a vyrazili na prechádzku do parku. Spokojné červenolíce bábätko mi vrátili späť až o pol dvanástej a vôbec sa netvárilo, že by chcelo cicať.
Prestala som dojčiť
No teda, povedala som si, znamenie! A prestala som dojčiť. Chvíľu som bola hrdinka a pochlapená matka, nakoniec som však usedavo plakala na všetkých ramenách, na ktoré som naďabila, a strašne som sa ľutovala, že som zlá matka, že z Táničky bude vystresované bábätko a bude si myslieť, že ju už vôbec nemám rada. Prd.
Tánička sa tvári, že zmenu nepostrehla – spať chodí aj bez dojčenia, úplne samozrejme pije pokračovacie mlieko z hrnčeka, nie je stresovaná a vzťah ku mne tiež nijako výrazne neprehodnotila.
Postreh na záver? Deti napriek všetkým predpokladom proste samozrejme rastú a jediný, kto má z ich zmien strach, sme my, vystresované matky.
Prečítajte si aj:
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: Detský kútik neochráni deti pred deťmi
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: Aj jedlo je pekný adrenalín
Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: Aká budem zlá matka!